Wednesday, September 5, 2007

Derrick Jensen: “Actions Speak Louder Than Words” (1998)

Derrick Jensen: “Actions Speak Louder Than Words” (1998)

Every morning when I wake up I ask myself whether I should write or blow up a dam. I tell myself I should keep writing, though I’m not sure that’s right. I’ve written books and done activism, but it is neither a lack of words nor a lack of activism that is killing salmon here in the Northwest. It’s the dams.

Anyone who knows anything about salmon knows the dams must go. Anyone who knows anything about politics knows the dams will stay. Scientists study, politicians and business people lie and delay, bureaucrats hold sham public meetings, activists write letters and press releases, and still the salmon die.

Sadly enough, I’m not alone in my inability or unwillingness to take action. Members of the German resistance to Hitler from 1933 to 1945, for example, exhibited a striking blindness all too familiar: Despite knowing that Hitler had to be removed for a “decent” government to be installed, they spent more time creating paper versions of this theoretical government than attempting to remove him from power. It wasn’t a lack of courage that caused this blindness but rather a misguided sense of morals. Karl Goerdeler, for instance, though tireless in attempting to create this new government, staunchly opposed assassinating Hitler, believing that if only the two could sit face to face Hitler might relent.

We, too, suffer from this blindness and must learn to differentiate between real and false hopes. We must eliminate false hopes, which blind us to real possibilities. Does anyone really believe our protests will cause Weyerhaeuser or other timber transnationals to stop destroying forests? Does anyone really believe the same corporate administrators who say they “wish salmon would go extinct so we could just get on with living” (Randy Hardy of Bonneville Power Association) will act other than to fulfill their desires? Does anyone really believe a pattern of exploitation as old as our civilization can be halted legislatively, judicially or through means other than an absolute rejection of the mindset that engineers the exploitation, followed by actions based on that rejection? Does anybody really think those who are destroying the world will stop because we ask nicely or because we lock arms peacefully in front of their offices?

There can be few who still believe the purpose of government is to protect citizens from the activities of those who would destroy. The opposite is true:
Political economist Adam Smith was correct in noting that the primary purpose of government is to protect those who run the economy from the outrage of injured citizens. To expect institutions created by our culture to do other than poison waters, denude hillsides, eliminate alternative ways of living and commit genocide is unforgivably naive.

Many German conspirators hesitated to remove Hitler from office because they’d sworn loyalty to him and his government. Their scruples caused more hesitation than their fear. How many of us have yet to root out misguided remnants of a belief in the legitimacy of this government to which, as children, we pledged allegiance? How many of us fail to cross the line into violent resistance because we still believe that, somehow, the system can be reformed? And if we don’t believe that, what are we waiting for? As Shakespeare so accurately put it, “Conscience doth make cowards of us all.”

It could be argued that by comparing our government to Hitler’s I’m overstating my case. I’m not sure salmon would agree, nor lynx, nor the people of Peru, Irian Jaya, Indonesia, or any other place where people pay with their lives for the activities of our culture.

If we’re to survive, we must recognize that we kill by inaction as surely as by action. We must recognize that, as Hermann Hesse wrote, “We kill when we close our eyes to poverty, affliction or infamy. We kill when, because it is easier, we countenance, or pretend to approve of atrophied social, political, educational, and religious institutions, instead of resolutely combating them.”

The central - and in many ways only - question of our time is this: What are sane, appropriate and effective responses to outrageously destructive behavior? So often, those working to slow the destruction can plainly describe the problems. Who couldn’t? The problems are neither subtle nor cognitively challenging. Yet when faced with the emotionally daunting task of fashioning a response to these clearly insoluble problems, we generally suffer a failure of nerve and imagination. Gandhi wrote a letter to Hitler asking him to stop committing atrocities and was mystified that it didn’t work. I continue writing letters to the editor of the local corporate newspaper pointing out mistruths and am continually surprised at the next absurdity.

I’m not suggesting a well-targeted program of assassinations would solve all of our problems. If it were that simple, I wouldn’t be writing this essay. To assassinate Slade Gorton and Larry Craig, for example, two senators from the Northwest whose work may be charitably described as unremittingly ecocidal, would probably slow the destruction not much more than to write them a letter. Neither unique nor alone, Gorton and Craig are merely tools for enacting ecocide, as surely as are dams, corporations, chainsaws, napalm and nuclear weapons. If someone were to kill them, others would take their places. The ecocidal programs originating specifically from the damaged psyches of Gorton and Craig would die with them, but the shared nature of the impulses within our culture would continue full-force, making the replacement as easy as buying a new hoe.

Hitler, too, was elected as legally and “democratically” as Craig and Gorton. Hitler, too, manifested his culture’s death urge brilliantly enough to capture the hearts of those who voted him into power and to hold the loyalty of the millions who actively carried out his plans. Hitler, like Craig and Gorton, like George Weyerhaeuser and other CEOs, didn’t act alone. Why, then, do I discern a difference between them?

The current system has already begun to collapse under the weight of its ecological excesses, and here’s where we can help. Having transferred our loyalty away from our culture’s illegitimate economic and governmental entities and to the land, our goal must be to protect, through whatever means possible, the human and nonhuman residents of our homelands. Our goal, like that of a demolition crew on a downtown building, must be to help our culture collapse in place, so that in its fall it takes out as little life as possible.

Discussion presupposes distance, and the fact that we’re talking about whether violence is appropriate tells me we don’t yet care enough. There’s a kind of action that doesn’t emerge from discussion, from theory, but instead from our bodies and from the land. This action is the honeybee stinging to defend her hive; it’s the mother grizzly charging a train to defend her cubs; it’s Zapatista spokesperson Cecelia Rodriguez saying, “I have a question of those men who raped me. Why did you not kill me? It was a mistake to spare my life. I will not shut up - this has not traumatized me to the point of paralysis.” It’s Ogoni activist Ken Saro-Wiwa, murdered by the Nigerian government at the urging of Shell, whose last words were, “Lord, take my soul, but the struggle continues!” It’s those who participated in the Warsaw Ghetto uprising. It’s Crazy Horse, Sitting Bull and Geronimo. It’s salmon battering themselves against concrete, using the only thing they have, their flesh, to try to break down that which keeps them from their homes.

I don’t believe the question of whether to use violence is the right one. Instead, the question should be: Do you sufficiently feel the loss? So long as we discuss this in the abstract, we still have too much to lose. If we begin to feel in our bodies the immensity and emptiness of what we lose daily, intact natural communities, hours sold for wages, childhoods lost to violence, women’s capacity to walk unafraid, we’ll know precisely what to do.

in Earth First! Journal, May-June 1998, p. 5

Derrick Jensen: “Činy sú hlasnejšie než slová” (1998)

Každé ráno, keď sa zobudím, pýtam sa sám seba, či by som mal ďalej písať alebo ísť vyhodiť do vzduchu priehradu. Hovorím si, že by som mal pokračovať v písaní, hoci si nie som istý, či je to správne. Napísal som knihy a aktivizoval som sa, ale nie je to ani nedostatok slov ani nedostatok aktivizmu, čo zabíja lososy tu na Severozápade (pozn.prekl., v USA). Sú to priehrady. Každý kto vie niečo o lososoch vie, že priehrady musia odísť. Každý kto vie niečo o politike vie, že priehrady zostanú. Vedci študujú, politici a obchodníci klamú a zdržujú, byrokrati robia fingované verejné stretnutia, aktivisti píšu listy a tlačové správy, a lososy stále zomierajú.

Nanešťastie nie som sám s mojou neschopnosťou alebo neochotou konať. Napríklad, členovia nemeckého odbojového hnutia proti Hitlerovi od roku 1933 do 1945 prejavovali ohromnú slepotu až príliš známu: Napriek tomu, že vedeli, že Hitler by mal byť odstránený k vytvoreniu “slušnej” vlády, trávili viac času vytváraním papierových verzií tejto teoretickej vlády, namiesto toho, aby ho odstránili. Nebol to nedostatok odvahy, ktorý spôsobil túto slepotu, ale skôr chybný zmysel morálky. Karl Goerdeler, napríklad, hoci bol neúnavný vo vytváraní tejto novej vlády, vytrvalo odsudzoval zavraždenie Hitlera, veriac, že keby s ním sedel tvári v tvár, Hitler by povolil.
My tiež trpíme touto slepotou a musíme sa naučiť rozlišovať medzi pravou a falošnou nádejou. Musíme eliminovať falošné nádeje, ktoré nás oslepujú k skutočným možnostiam. Verí niekto skutočne, že naše protesty spôsobia to, že Weyerhaeuser alebo iné nadnárodné drevárske korporácie prestanú ničiť lesy? Verí niekto skutočne, že tí istí korporační správcovia, ktorí hovoria, že “dúfame, že lososy vyhynú, aby sme už len mohli pokračovať žiť ďalej” (Randy Hardy z Bonneville Power Association) budú konať inak, a nie tak, aby naplnili svoje túžby? Skutočne niekto verí tomu, že je možné zastaviť vzor vykorisťovania taký starý ako je naša civilizácia legislatívne, súdne alebo inými prostriedkami, než úplným odmietnutím myslenia, ktoré konštruuje toto vykorisťovanie, nasledujúc činmi založenými na tomto odmietnutí? Skutočne niekto verí, že tí, ktorí ničia svet prestanú len preto, že ich o to budeme milo žiadať alebo pretože mierumilovne uzamkneme svoje ruky pred ich kanceláriami?

Možno je niekoľko takých, ktorí stále veria, že účelom vlády je chrániť svojich občanov pred aktivitami tých, ktorí ničia. Opak je pravdou:
Politický ekonóm Adam Smith sa nemýlil, keď vyhlásil, že hlavným účelom vlády je chrániť tých, ktorí vedú ekonomiku pred hnevom postihnutých občanov. Očakávať od inštitúcií, aby robili inak než otravovať vodu, zbavovať svahy od porastu, eliminovať alternatívne spôsoby života a dopúšťať sa genocídy je neodpustiteľne naivné.

Mnohí nemeckí konšpirátori váhali s odstránením Hitlera z úradu, pretože sľúbili lojalitu jemu a jeho vláde. Ich ohľady spôsobili viac váhania než ich strach. Koľkí z nás ešte musia vykoreniť chybné zvyšky viery v legitímnosť tejto vlády, ktorej sme ako deti prísahali vernosť? Koľkí z nás nedokážu prekročiť hranicu k násilnému odporu, pretože stále veríme, že tento systém je možno nejako reformovateľný? A ak tomu neveríme, tak na čo čakáme? Ako správne poznamenal Shakespeare, “Takto robí svedomie zbabelcov z nás všetkých.”

Možno hovoríte, že porovnaním našej vlády s Hitlerovou, tento prípad zveličujem. Nie som si istý, že by s tým súhlasili lososy, ani rysy, ani ľudia z Peru, Irian Jaya, Indonézie alebo v hociktorom inom mieste, kde ľudia platia svojimi životmi za aktivity našej kultúry.
Ak chceme prežiť, musíme si uvedomiť, že zabíjame nekonaním rovnako ako konaním. Musíme si uvedomiť, že, ako napísal Hermann Hesse, “Zabíjame vtedy, keď zatvárame svoje oči voči chudobe, utrpeniu alebo potupe. Zabíjame, pretože je to jednoduchšie, súhlasíme, alebo predstierame schvaľovanie zdegenerovaných sociálnych, politických, vzdelávacích a náboženských inštitúcií, namiesto toho, aby sme proti nim rázne bojovali.”

Hlavnou – a v mnohých smeroch jedinou – otázkou našej doby je táto: Aké sú rozumné, vhodné a efektívne reakcie na ohavne zničujúce správanie? Ako často, tí, čo pracujú na spomalení tohto ničenia vedia jasne popísať problémy. Kto by nevedel? Problémy nie sú ani nepatrné ani kognitívne spochybniteľné. Ale aj keď sme postavení pred emocionálne skľučujúcu úlohu vytvorenia odpovede na tieto zreteľne nevysvetliteľné problémy, vo všeobecnosti trpíme zlyhaním nervov a predstavivosti. Gandhi napísal list Hitlerovi, kde ho žiadal, aby zastavil páchanie ukrutností a bol zmätený, keď to nefungovalo. Ja naďalej posielam listy editorovi lokálnych korporačných novín poukazujúc na nepravdy a som ustavične prekvapený ďalšou absurditou.

Nenavrhujem, že by dobre namierený program asasinácií vyriešil všetky naše problémy. Keby to bolo také jednoduché, nepísal by som teraz túto esej. Zavraždenie Slada Gortona a Larryho Craiga, napríklad, dvoch senátorov zo Severozápadu, ktorých práca by mohla byť vľúdne opísaná ako trvale ekocídna, by nespomalilo ničenie o nič viac než napísanie im listu. Ani ojedinelí ani sami, Gorton a Craig sú len nástrojmi pre uzákonenie ekocídy, rovnako ako priehrady, korporácie, motorové píly, napalm a atómové zbrane. Ak by ich niekto chcel zabiť, iní by prišli na ich miesto. Ekocídne programy, ktoré majú pôvod v narušenej psychike Gortona a Craiga by zomreli s nimi, ale spoločná povaha impulzov vrámci našej kultúry by pokračovala naplno, čo by robilo výmenu tak jednoduchú ako je kúpa novej motyky.

Hitler bol tiež zvolený legálne a “demokraticky” rovnako ako Craig a Gorton. Hitler tiež prejavil nutkanie smrti svojej kultúry dostatočne jasne, aby uchvátil srdcia tých, ktorí ho zvolili k moci a aby udržal lojalitu miliónov, ktorí aktívne vykonávali jeho plány. Hitler, tak ako Craig a Gorton, tak ako George Weyerhaeuser a ostatní riaditelia korporácií, nekonal sám. Prečo potom medzi nimi rozpozávam rozdiely?

Súčasný systém sa už začal rúcať pod váhou svojich ekologických prehreškov, a tuto môžeme pomôcť. Prenesením našej lojality od nelegitímnych ekonomických a vládnych entít našej kultúry a ku krajine, náš cieľ musí byť chrániť, akýmikoľvek možnými prostriedkami, ľudských a mimoľudských obyvateľov našej vlasti. Náš cieľ, tak ako cieľ demoličnej čaty na budove v centre mesta, musí byť pomôcť našej kultúre spadnúť na mieste, aby pri jej páde zobrala čo najmemej životov.

Diskusia vopred predpokladá odstup, a fakt, že hovoríme či násilie je vhodné, mi napovedá, že sa zatiaľ nedostatočne zaujímame. Je tu druh akcií, ktoré sa nevynárajú z diskusie, z teórie, ale namiesto toho z našich tiel a zo zeme. Tá akcia je včela, ktorá uštipne, aby chránila svoj úľ; je to matka grizly, ktorá sa postaví vlaku, aby obraňovala svoje mladé; je to hovorkiňa Zapatistov Cecelia Rodriguez hovoriac, “Mám otázku pre tých mužov, ktorí ma znásilnili. Prečo ste ma nezabili? Bolo chybou ušetriť môj život. Ja nebudem ticho – netraumatizovalo ma to do miery paralýzy.” Je to aktivista kmeňa Ogoni Ken Saro-Wiwa, zavraždený Nigérskou vládou na naliehanie firmy Shell, ktorého posledné slová boli, “Pane, zober si moju dušu, ale boj bude pokračovať!” Sú to tí, ktorý sa zúčastnili vo Varšavskom povstaní geta. Je to Šialený kôň, Sediaci Býk a Geronimo. Sú to lososy hádžuci sa o betón, používajúci jedinú vec ktorú majú, svoje telo, aby sa pokúsili zlomiť to, čo ich drží preč od ich domovov.

Neverím tomu, že otáza či používať násilie je tá správna. Namiesto toho, otázka by mala byť: Cítiš tú stratu v dostatočnej miere? Kým o tom budeme abstraktne diskutovať, máme ešte veľa čo stratiť. Ak začneme cítiť v našich telách ohromnosť a prázdnotu, to čo denne strácame, neporušené prírodné komunity, hodiny zapredané pre mzdu, detstvo stratené pre násilie, možnosť žien prechádzať sa bez strachu, budeme vedieť presne, čo máme robiť.

V Earth First! Žurnál, máj-jún 1998, str. 5