Tuesday, June 26, 2007

Preface - Predhovor



For milions of years, humans have lived as anarchists. That is as autonomous individuals without the existence of coercive power, work, and institutions: without mediation. The „state of nature“ may more appropriately be called the natural anti-state. It was never paradise (the walled gardens) or utopia (the perfect place of the imagination), it just was. But it’s not simply a historical thing either. The Linear thought of Reason would have us believe so, being led by the prophets of Production (Moses, Smith, Marx, etc.). Anarchy is in our bones. It’s the way we act; it’s the way that milions of years of evolution have shaped us. As Paul Shepard puts it, we are beings of the paleolith: gatherer-hunters, primitives, beings of this earth.
But something happened. This is no great mystery and no matter how devoted we are to the gods of Progress and Production, we all know things aren’t going too great. We’ve been led astray. To try and confront what that means, we must first understand what we are. The life of nomadic gatherer-hunters is intrinsically different from the spiritually dead world of modenity: the current face of the global, technological civilization. Gatherer-hunters themselves are no different though. There are no born primitives or born civilized, but people born of different time and place and a large portion of us who had the misfortune of being born in the latter category.
Nomadic gatherer hunter societies typify egalitarianism. They are, as they must be by their nature, flexible and organic. Being nomadic means being adaptive: that is the key to anarchy. When there are droughts, societies can move to more hospitable regions. Boundaries, where they exist at all, are defined by the center rather than arbitrary lines or markers. Who is at one site at any particular time is fluid and there are no strangers. Egos are intentionally deflated so that no skill becomes more valued than others. Population is kept in check by the nature of mobility and what Richard B. Lee calls the „contraceptive on the hip.“
But most importantly, everyone is capable of fully sustaining themselves. So when people do group together, they are doing so on their own terms. If people get angry or frustrated with others, they are free to leave and the impact of being shunned is harshly felt. There are no real specialists and no possessions that cannot be made or exchanged easily. There is no mediation between life and means of living.
The nomadic gatherer-hunters live in an entirely sacred world. Their spirituality reaches as far as all of their relations. They know the animals and plants that surround them and not only ones of immediate importance. They speak with what we would call „inanimate objects“, but they can speak the same language. They know how to see beyond themselves and are not limited to the human languages that we hold so dearly. Their existence is grounded in place, they wander freely, but they are always home, welcome and fearless.
It’s easy to criticize any theory that looks at „original sins“ or points fingers towards any particular event. In many ways I agree, but I think the picture is really more complex. At no point was there a conscious decision to be civilized or a point when people stopped listening to the earth. Instead there are certain things that have happened and have had serious implications for the way we deal with each other and the earth around us.
I don’t think that the first people to domesticate plants and animals knew what they did would turn the world they loved into something to eventually fear. Or that growing the fear of wildness would eventually mean destroying everything outside the barriers of the gardens to ensure that they did not creep in. Its really doubtful that the first people to settle in one area thought they were taking steps toward a life of warfare. Or that having more children would mean a constant and increasing state of growth. It’s doubtful that the first people to become largely dependent upon stored foods would realize that this would mean the creation of coercive power and break the egalitarianism that a group of autonomous people had.
Of course, none of us will ever know for sure what was being thought or why these things were being done. There’s no shortage of theories about the origins of domestication, sedentism or surplus-orientation, but for all practical purposes those theories are really irrelevant. Why steps were taken in the first place does not change the fact that those steps have carried a number of implications. When each of those steps was taken, something significant did happen and a trail of unintended cosequences connects those events with where we are now.
But this is not a sign that governments or power is merely some benign force. Politicians and profiteers know that they are destoying the planet and poisoning all life, they just see money as more important. Their choices are hardly „unintended“ compared to the person who unthinkingly plugs into an electrical outlet or pours gasoline into a car. Powermongers will act in their own interest, but their power relies on our complacency with the terms they have poured us in.
This doesn’t mean that every person involved is neccessarily aware or that they should be damned; that doesn’t get us very far. But what is obvious is that our situation is getting increasingly worse. With the growing dependency on fossil fuels, we are stealing from the future in a way never known before. We are standing in a rather familiar position: like the Cahokia, Chacoan, Maya, Aztec, Mesopotamian, and Roman civilizations before us, we aren’t seeing the symptoms of collapse that define our times. We aren’t thinking about anything but what is good for us here and now. We aren’t thinking outside of our conditioning. We arent thinking outside of civilization.
But we dont even know it. We aren’t even given the ability to read the times, because it is contrary to the Rational path of Reason laid out before us.
But things have changed and are changing. Whether we recognize it or not: something will happen. We have the ability to look back and try and awaken the part of ourselves that has been buried by domestication: the civilizing process. We can see that there is something about the nomadic gatherer-hunter existence that just worked. We can see that this was broken down by sedentism, domesticaton, surplus, and those breakdowns would solidify further with horticulture, the creation of states, agriculture and even more so with industrialism and technological modernity.
Something about these steps took away our autonomy. They made us dependent. Supposedly we were freed from the barbarism of self-determination toward the new Freedom of work and a world of stuff. We sold egalitarianism for plastic.
Our current situation is a grim one but we are not hopeless. We have before us the legacy of unintended consequences that slowly took us from egalitarianism to totalitarianism. The question we have to ask is what have we lost. What part of our being has been sold off in the process? We can look beyond the myths of Reason, of divine, Linear time, and Progress, and awaken ourselves in the process.
Civilization is a huge target. Overcoming domestication is a massive undertaking, but our souls and lives are at stake. But the future and the past are closer than we think. The blood and spirit of anarchy flows through our veins. We don’t need to look ‘before civilization’; we just need to listen to ourselves and the world around us. We have the benefit of seeing what steps have taken us down the wrong path, and with that we can start taking steps toward anarchy.
And in this process, the process of becoming human, the abstractions between our fate and the fate of the world will wither. There will be no question of when it is the right time to strike against the concrete manifestations of civilization or to know where to strike.
When we learn to open ourselves to wildness and chaos, the organic anarchy of our beings will flow. Attacking civilization is no easy feat, but when we listen, when we embrace our anti-state of nature, we will know exactly what to do.

- Kevin Tucker
10 May 2004



Po milióny rokov žili ľudia ako anarchisti. To znamená ako autonómny jednotlivci bez existencie nátlakovej vlády, práce a inštitúcií: bez sprostredkovania. „Divoký stav prírody nedotknutej civilizáciou“ môžeme náležitejšie pomenovať prírodným anti stavom. Nikdy nebol rajom (záhrady obklopené múrmi) alebo utópiou (perfektné miesto predstavivosti), on jednoducho bol. Ale nie je to jednoducho ani historickou vecou. Lineárne myslenie o Príčine, vedené prorokmi Produkcie (Mojžiš, Smith, Marx, atď.), by nám to chcelo nahovoriť. Anarchia je v našich kostiach. Je to spôsob akým konáme; je to spôsob, ktorým sme boli vytváraný po milióny rokov evolúcie. Ako to vyjadril Paul Shepard, sme bytosti paleolitu: zberači-lovci, primitívni, bytosti zeme.
Ale niečo sa prihodilo. Nie je to žiadna veľká záhada a nezáleží ako sme oddaní bohom Rozvoja a Produkcie, všetci vieme, že veci nebežia tak priaznivo. Boli sme zvedený zo správnej cesty. Aby sme preskúšali čo to znamená a konfrontovali to, musíme najprv pochopiť to, kto sme my. Život nomadických zberačov-lovcov je vnútorne rozdielny od spirituálne mŕtveho sveta modernosti: súčasnej tváre globálnej, technologickej civilizácie. I keď zberači-lovci nie sú sami o sebe iní. Nie sú žiadni rodení primitívni alebo rodení civilizovaní, ale sú ľudia narodení v inom čase a mieste, a ten väčší kúsok z nás mal to nešťastie narodiť sa v tej druhej kategórii.
Nomadické zberačské lovecké spoločnosti sa vyznačujú rovnostárstvom. Sú, ako aj musia byť svojou prirodzenosťou, flexibilní a organickí. Byť nomadický znamená byť prispôsobivý: toto je kľúč k anarchii. Keď sú obdobia sucha, spoločnosti sa vedia presunúť do pohostinnejších regiónov. Hranice, keď vôbec nejaké existujú, sú definované centrom a nie svojvoľnými čiarami a znakmi. Kto je na jednom mieste v určitú dobu je flexibilný a neexistujú žiadni cudzinci. Egá sú úmyselne uzemňované, aby žiadna zručnosť nebola cenená viac než ostatné. Populácia sa kontroluje samou povahou mobility a čo Richard B. Lee nazýva „antikoncepcia na bedrách“.
Ale najdôležitejšie je to, že každý je schopní sa o seba úplne postarať. Takže keď chcú byť ľudia v skupine, robia to podľa svojich vlastných kritérií. Ak sa niekto nahnevá alebo je z druhých frustrovaný, môže kedykoľvek odísť a dopad bočenia od ostatných je cítiť prenikavo. Nie sú žiadni skutoční špecialisti a žiadne vlatníctvo, ktoré by sa nedalo jednoducho vyrobiť alebo vymeniť. Nie je žiadne sprostredkovanie medzi životom a prostriedkami prežitia.
Nomadickí zberači-lovci žijú v úplne posvätnom svete. Ich duchovno siaha tak ďaleko ako ich vzťahy. Poznajú zvieratá a rastliny, ktoré ich obklopujú, a nie iba tie, ktoré sú pre nich bezprostredne dôležité. Rozprávajú s tými, ktorých my voláme „neživé objekty“, ale oni vedia rozprávať rovnakou rečou. Vedia ako sa pozerať poza seba a nie sú limitovaní ľudskými rečami, ktoré si my tak hlboko ceníme. Ich bytie spočíva v mieste, potulujú sa slobodne, ale sú vždy doma, vítaní a nebojácni.
Je jednoduché kritizovať hocakú teóriu, ktorá sa zaoberá „pôvodnými hriechmi“ alebo ukazuje prstom na akúkoľvek konkrétnu udalosť. V mnohých veciach s tým súhlasím, ale myslím si, že tento obraz je omnoho komplexnejší. V žiadnom určitom časovom bode nebolo rozhodnutie stať sa civilizovanými vedomé alebo bod, kedy ľudia prestali načúvať zemi. Namiesto toho sú tu určité veci, ktoré sa stali a ktoré mali vážny dopad na spôsob akým sa k sebe správame a ako sa správame k zemi.
Nemyslím si, že prví ľudia, ktorí domestikovali rastliny a zvieratá, vedeli, že to, čo robia, premení ich milovaný svet na niečo, čoho sa budú musieť báť. Alebo že zväčšovanie strachu z divočiny bude nakoniec znamenať zničenie všetkého mimo múrov záhrad, aby sa zaistilo, že sa nič nepriplazí dnu. Je skutočne nepravdepodobné, že prví ľudia, ktorí sa usádzali na jednom mieste vedeli, že podnikajú kroky k životu vo vojne. Alebo že mať viac detí bude znamenať neustály a zvyšujúci sa stav rastu. Je diskutabilné, že by prví ľudia, ktorí sa stali závislými z väčšej časti na uskladnených zásobách, realizovali, že to bude znamenať vytvorenie nátlakovej vlády a zlom v rovnostárstve, ktorý mala skupina autonómnych ľudí.
Samozrejme, nikto z nás nikdy nebude vedieť naisto, čo si vtedy ľudia mysleli alebo prečo robili takéto veci. Nie je núdza na teórie o pôvode domestikácie, sedentizmu alebo orientácie na prebytok, ale pre všetky praktické účely sú tieto teórie vedľajšie. To, že prečo boli spočiatku robené tieto kroky nemení fakt, že tieto kroky vyvolali nejaké následky. Keď bol podniknutý každý jeden z týchto krokov, stalo sa niečo podstatné a cestička nezamýšľaných následkov spája tieto udalosti s tým, kde sme teraz.
Ale toto nie je znamením, že vlády alebo moc sú nejakou neškodnou silou. Politici a ziskuchtivci vedia, že ničia planétu a otravujú všetok život, oni jednoducho považujú peniaze za dôležitejšie. Ich voľby sú len ťažko „nezamýšľané“ v porovnaní s osobou, ktorá bezmyšlienkovito niečo napojí do elektrickej zástrčky alebo vleje do auta benzín. Mocichtivý budú jednať vo svojom vlastnom záujme, ale ich moc závisí na našom uspokojení sa s podmienkami, ktoré na nás uvalili.
To neznamená, že každá zúčastnená osoba je si toho nutne vedomá alebo že by mala byť prekliata; to nás ďaleko nedovedie. Ale je očividné, že naša situácia sa stáva horšou a horšou. S rastúcou závislosťou na fosílnych palivách, okrádame budúcnosť ešte nepoznaným spôsobom. Stojíme teraz už v pomerne známej pozícii: tak ako pred nami Cahokiánkse, Chacoánske, Májske, Aztécke, Mezopotámske a Rímske civilizácie, nevidíme symptómy kolapsu, ktorý definuje našu dobu. Nerozmýšľame nad ničím iným než nad tým, čo je pre nás dobré tu a teraz. Nemyslíme poza naše návyky. Nerozmýšľame poza civilizáciu.
Ale my to ani len nevieme. My dokonca nemáme tú schopnosť čítať dnešné časy, pretože je to v odpore k Racionálnej ceste Dôvodu predloženého pred nás.
Ale veci sa menili a stále sa menia. Či to spoznáme alebo nie: niečo sa stane. Máme tú schopnosť pozrieť sa späť a pokúsiť sa a prebudiť tú časť samých seba, ktorá bola zakopaná domestikáciou: civilizačným procesom. Môžeme vidieť, že predsa niečo je na tej existencii nomadických zberačoch-lovcoch, ktorá jednoducho fungovala. Môžeme vidieť, že to bolo prelomené sedentizmom, domestikáciou, prebytkom a tieto prelomy sa ďalej upevňovali hortikultúrami, vytváraním štátov, poľnohospodárstvom a ešte väčšmi priemyslom a technologickou modernosťou.
Niečo z týchto krokov nám zobralo našu autonómiu. Urobili nás závislými. Boli sme údajne oslobodení od barbarizmu sebaurčenia kvôli novej Slobode práce a svetu vecí. Zapredali sme rovnostárstvo za umeliny.
Naša súčasná situácia je zlá, ale my nie sme bez nádeje. Máme pred sebou dedičstvo nezamýšľaných následkov, ktoré nás pomaly odviedli od rovnostárstva k totalitarianizmu. Otázku, ktorú sa musíme spýtať je, čo sme stratili. Ktorá časť našej bytosti bola v tomto procese zapredaná? Vieme vidieť poza mýty Dôvodov, božstva, Lineárneho času a Pokroku, a zobudiť sa v tomto procese.
Civilizácia je obrovským terčom. Prekonať domestikáciu je obrovská úloha, ale v stávke sú naše duše a životy. Ale budúcnosť a minulosť sú bližšie než si myslíme. Krv a duch anarchie tečie našimi žilami. Nepotrebujeme sa pozerať „pred civilizáciu“; jednoducho musíme načúvať sebe samým a svetu okolo nás. Máme tú výhodu vidieť, ktoré kroky nás priviedli na nesprávnu cestu, a s tým vedomím môžeme podniknúť kroky k anarchii.
A v tomto procese, procese stávania sa človekom, abstrakcie medzi našimi osudmi a osudom zeme uvädnú. Nebudú žiadne pochybnosti kedy je ten správny čas udrieť proti konktrétnym prejavom civilizácie alebo vedieť kde udrieť.
Keď sa naučíme otvoriť divokosti a chaosu, bude prúdiť organická anarchia našich bytostí. Útočenie na civilizáciu nie je jednoduchým úsilím, ale keď budeme načúvať, keď objímeme náš prírodný anti-stav, budeme presne vedieť, čo máme urobiť.

- Kevin Tucker
10 Máj 2004

Monday, June 25, 2007

Quotation - Citáty

AGAINST CIVILIZATION, in its new expanded edition, provides the means of understanding the dehumanizng core of modern civilization, and the ideas that have given rise to the anarcho-primitivist movement. The editor of this compelling anthology is John Zerzan, author of Future Primitive (Autonomedia) and Running on Emptiness (Feral House).

„I celebrate John Zerzan’s anthology harboting the best of civilized people’s critiques of civilization. Herein the reader will discover the questions that need to be asked and the insights that beg to be nurtured if humankind and the natural world as we know it are to thrive into the future.
This book is that important.“

- Chellis Glendinning, author of My Name is Chellis and Im in Recovery from Western Civilization

„It is its collective refusal to say ‘Here is civilization: just accept it’ that makes this volume so important. Read it and you will never think of civilization in the same way again. Or put any more faith than a grain of mustard seed in its unimpeded future.“
- Kirkpatrik Sale, author of Rebels Against the Future

„This is an extraordinary collection by the most important anarchist thinker of our time, a potent introduction to, as Zerzan so accurately puts it, the pathology of civilization. For decades now Zerzan has been articulating a practical and theoretical critique of civilization, and this book – though an edited anthology of his own and other people’s essays – brings it all together in a compelling, undeniable way. I love all of Zerzans books, but I think I love this one the best.“
- Derrick Jensen, author of A Language Older Than Words

Contemporary records indicate that, more than once, both rich and poor wished that the barbarians would deliver them from the (Roman) Empire. While some of the civilian population resisted the barbarians (with varying degrees of earnestness), and many more were simply inert in the presence of the invaders, some actively fought for the barbarians. In 378, for example, Balkan miners went over en masse to the Visigoths. In Gaul the invaders were sometimes welcomed as liberators from the Imperial burden, and were even invited to occupy territory.
- Joseph Tainter

To combat cultural genocide one needs a critique of civilization itself.
- Gary Snyder

- Earth First!

PROTI CIVILIZÁCII, vo svojej novej rozšírenej edícii, poskytuje prostriedky pochopenia neľudskej podstaty modernej civilizácie a myšlienky, ktoré podnietili vznik anarcho-primitivistického hnutia. Editor tejto neprekonateľnej antológie je John Zerzan, autor kníh Primitív budúcnosti a Beh naprázdno.

„Oslavujem príchod antológie Johna Zerzana zaoberajúcej sa najlepšími kritikami civilizácie od civilizovaných ľudí. Tu čitateľ nájde otázky, ktoré musia byť položené a preniknutia do podstaty veci, ktoré žiadajú o to, aby boli ďalej rozvíjané, ak ľudstvo a prírodný svet ako ich poznáme majú prekvitať do budúcnosti.
Táto kniha je takto dôležitá.“

- Chellis Glendinning, autorka knihy Moje meno je Chellis a zotavujem sa od západnej civilizácie

„Je to kolektívne odmietnutie povedať „Tu je civilizácia: akceptujte ju“, čo robí túto knihu tak dôležitou. Prečítajte si ju a už nikdy nebudete rozmýšľať o civilizácii tak ako doteraz. Alebo vkladať viac nádeje než len zrnko horčice do jej nerušenej budúcnosti.“
- Kirkpatrik Sale, autor Rebeli proti budúcnosti

„Toto je pozoruhodná zbierka najvýznamnejšieho anarchistického mysliteľa našej doby, účinným úvodom, ako to Zerzan výstižne nazýva, do patológie civilizácie. Už desaťročia Zerzan vyjadruje praktickú a teoretickú kritiku civilizácie, a táto kniha – i keď je to editovaná antológia esejí jeho a iných autorov – to všetko zhŕňa dokopy presvedčivým, nevyvrátiteľným spôsobom. Milujem všetky Zerzanove knihy, ale myslím si, že túto milujem najviac.“
- Derrick Jensen, autor knihy Reč staršia než slová

Súčasná evidencia ukazuje, že, viac než raz, aj bohatí aj chudobní si priali, aby ich barbari oslobodili od (Rímskeho) Impéria. Zatiaľ čo určitá časť civilného obyvateľstva odporovala barbarom (s kolísavou mierou vážnosti), a mnohí ďalší jednoducho nereagovali na prítomnosť votrelcov, niektorí aktívne bojovali za barbarov. Napríklad v roku 378, balkánsky baníci prestúpili en masse k Visigothom. V Galii boli votrelci niekedy vítaní ako osloboditelia od imperiálneho bremena a boli dokonca pozvaní okupovať územie.
- Joseph Tainter

Na bojovanie proti kultúrnej genocíde je potrebná kritika samotnej civilizácie.
- Gary Snyder

- Earth First!

Saturday, June 23, 2007

Introduction - Úvod - John Zerzan


John Zerzan

Since the first edition of Against Civilization (1999) the general perspective referred to by its title has begun to make sense to a growing number of people. An overall crisis - personal, social, environmental – is rapidly deepening, making such an indictment feasible, if not unavoidable.
     This collection is, among other things, a reminder that critiques of ciilization itself are anything but new. And the past five years have provided an opportunity to add voices to the chorus of doubters, those with enough vision to think outside civilizational confines.
     The 15 additional selections include correctives to a serious deficiency of the original book: the paucity of women and indigenous contributors (not exclusive categories, of course).
     The current edition makes some advance in these vital areas, I believe.
     Discontent with civilization has been with us all along, but is coming on now with a new freshness and insistence, as if it were a new thing. To assail civilization itself would be scandalous, but for the conclusion, occurring to more and more people, that it may be civilization that is the fundamental scandal.
     I wont dwell here on the fact of the accelerating destruction of the biosphere. And perhaps equally obvious is the mutilation of „human nature“, along with outer nature. Freud decided that the fullness of civilization would bring, concomitantly, the zenith of universal neurosis. In this he was evidently a bit sanguine, too mild in his prognosis.
     It is impossible to scan a newspaper and miss the malignancy of daily life. See the multiple homicides, the 600-percent increase in teen suicide over the past 30 years; count the ways to be heavily drugged against reality; ponder what is behind the movement away from literacy. One could go on almost endlessly charting the boredom, depresion, immiseration.
     The concept of progress has been in trouble for a few decades, but the general crisis is deepening now at a quickening pace. From this palpable extremity it is clear that something is profoundly wrong. How far back did this virus originate? How much must change for us to turn away from the cultural death march we are on?
     At the same time, there are some who cling to the ideal of civilization, as to a promise yet to be fulfilled. Norbert Elias, for example, declared that “civilization is never finished and always endangered.” More persuasive is the sobering view of what civilization has already wrought, as in today’s deadening and deadly convergence of technological processes and mass society. Richard Rubenstein found that the Holocaust “bears witness to the advance of civilization,” a chilling point further developed by Zygmunt Bauman in his Modernity and the Holocaust. Bauman argued that history’s most gruesome moment so far was made possible by the inner logic of civilization, which is, at bottom, division of labor. This division of labor, or specialization, works to dissolve moral accountability as it contributes to technical achievement in this case, to the efficient, industrialized murder of millions.
     But isn’t this too grim a picture to account for all of it? What of other aspects, like art, music, literature -are they not also the fruit of civilization? To return to Bauman and his point about Nazi genocide, Germany was after all the land of Goethe and Beethoven, arguably the most cultural or spiritual European country. Of course we try to draw strength from beautiful achievements, which often offer cultural criticism as well as aesthetic uplift. Does the presence of these pleasures and consolations make an indictment of the whole less unavoidable?
     Speaking of unfulfilled ideals, however, it is valid to point out that civilization is indeed “never finished and always endangered.” And that is because civilization has always been imposed, and necessitates continual conquest and repression. Marx and Freud, among others, agreed on the incompatibility of humans and nature, which is to say, the necessity of triumph over nature, or work.
     Obviously related is Kenneth Boulding’s judgment that the achievements of civilization “have been paid for at a very high cost in human degradation, suffering, inequality, and dominance.”
There hasn’t been unanimity as to civilization’s most salient characteristic. For Morgan it was writing; for Engels, state power; for Childe, the rise of cities. Renfrew nominated insulation from nature as most fundamental. But domestication stands behind all these manifestations, and not just the taming of animals and plants, but also the taming of human instincts and freedoms. Mastery, in various forms, has defined civilization and gauged human achievement. To name, to number, to time, to represent symbolic culture is that array of masteries upon which all subsequent hierarchies and confinements rest.
     Civilization is also separation from an original wholeness and grace. The poor thing we call our “human nature” was not our first nature; it is a pathological condition. All the consolations and compensations and prosthetics of an ever more technicized and barren world do not make up for the emptiness. As Hilzheimer and others came to view domestications of animals as juvenilizations, so also are we made increasingly dependent and infantilized by the progress of civilization. Little wonder that myths, legends, and folklore about gardens of Eden, Golden Ages, Elysian fields, lands of Cockaigne, and other primitivist paradises are a worldwide phenomenon. This universal longing for an aboriginal, unalienated state has also had its dark flip side, a remarkable continuity of apocalyptic beliefs and prophets of doom - two sides of the same coin of a deep unhappiness with civilization.
     Centuries of the persistence of utopias in the literature and politics of the West have more recently been replaced by a strong dystopian current, as hope seems to be giving way to nightmare apprehensions. This shift began in earnest in the nineteenth century, when virtually every major figure-e.g., Goethe, Hegel, Kierkegaard, Melville, Thoreau, Nietzsche, Flaubert, Dostoevski-expressed doubt about the vitality and future of culture. At the time that technology was becoming a worldwide unifying force, social scientists such as Durkheim and Masaryk noted that melancholy and suicide increased precisely with the forward movement of civilization.
In terms of the current intellectual domestication, postmodernism, despite a certain rhetoric of rebellion, is merely the latest extension of the modern civilizing process. For its moral cowardice as well as its zero degree of content, a horrific present is thus captured all too well. Meanwhile, Forbes magazine’s seventy-fifth-anniversary cover story explored “Why We Feel So Bad When We Have It So Good,” and the simple graffito “I can’t breathe!” captures our contemporary reality with precision.
     From every camp, voices counsel that there can be no turning back from the path of progress, the unfolding of still more high-tech consumerist desolation. How hollow they sound, as we consider what has been lost and what may yet, one desperately hopes, be recovered.


John Zerzan

Od prvej edície knihy Proti civilizácii (1999) začal dávať všeobecný pohľad zmieňovaný už v názve knihy zmysel rastúcemu počtu ľudí. Globálna kríza – osobná, sociálna, environmentálna – sa rapídne prehĺbuje, kedy je takéto obvinenie možné, či dokonca nevyhnutné.
     Táto zbierka, okrem iných vecí, je pripomenutím, že kritika civilizácie sama osebe nie je vôbec nová vec. A posledných päť rokov poskytlo možnosť dodať hlas chóru skeptikov, tým s dostatkom vízie myslieť mimo civilizačné obmedzenia.
     15 doplňujúcich výberov zahrňuje opravy k vážnemu nedostatku originálnej knihy: nedostatok ženských a domorodých prispievateľov (samozrejme nie ako výlučné kategórie).
     Verím, že súčasná edícia o niečo pokročila v týchto podstatných oblastiach.
     Nespokojnosť s civilizáciou tu bola s nami po celú dobu, ale teraz sa objavuje s novou sviežosťou a naliehaním, ako keby to bola nová záležitosť. Kritizovať civilizáciu by sa zdalo škandalóznym, ale nakoniec, čo dochádza ďalším a ďalším ľuďom je, že to môže byť civilizácia, ktorá je tým hlavným škandálom.
     Nebudem sa tu zaoberať faktom stále rýchlejšieho ničenia biosféry. A možno rovnako je očividným mrzačenie „ľudskej prirodzenosti“, zároveň s mrzačením vonkajšej prírody. Freud dospel k názoru, že plnosť civilizácie prinesie sprievodne so sebou vrchol univerzálnej neurózy. Týmto bol evidentne trošku optimistický, príliš mierny vo svojej predpovedi.
     Je nemožné prelistovať noviny a prehliadnuť zhubný nádor denného života. Všimnite si viacnásobné vraždy, 600 percentné zvýšenie počtu samovrážd maloletých za posledných 30 rokov; spočítajte si spôsoby, ako je možné sa silne zdrogovať od reality; uvažujte čo je za hnutím mimo gramotnosti. Mohlo by sa pokračovať skoro do nekonečna zaznamenávaním nudy, depresie, úbohosti.
     Idea rozvoja má posledné desaťročia problémy, ale všeobecná kríza sa teraz prehĺbuje zrýchľujúcim sa tempom. Z tohto zreteľného extrému je jasné, že je tu niečo hlboko nesprávne. Kde a kedy má pôvod tento vírus? Ako veľmi sa to musí zmeniť pre nás, aby sme sa odklonili od tohto smrteľného pokroku, ktorým teraz ideme?
     Zároveň sú takí, ktorí sa pevne pridŕžajú ideálu civilizácie ako sľubu, ktorý sa ešte len vyplní. Napríklad Norbert Elias vyhlásil, že „civilizácia nie je nikdy ukončená a vždy je ohrozená.“ Presvedčivejším je závažný pohľad na to, čo civilizácia stihla spôsobiť, ako to vidíme v dnešnom otupujúcom a smrteľnom zbližovaní technologického procesu a masovej spoločnosti. Richard Rubenstein zistil, že Holocaust „svedčí o rozvoji civilizácie“, hrozivý fakt, ktorý ďalej rozviedol Zygmunt Bauman vo svojej knihe Modernosť a holokaust. Bauman tvrdil, že doteraz najohavnejší moment v histórii bol umožnený vnútornou logikou civilizácie, čo je v základe deľba práce. Táto deľba práce, alebo špecializácia, pracuje na zrušení morálnej zodpovednosti, kedy prispieva v tomto prípade k technologickému úspechu, k efektívnej, priemyselnej vražde miliónov.
     Ale nie je to až príliš hrozný obraz, aby sa dávala zodpovednosť len tomu? Čo iné aspekty ako umenie, hudba, literatúra – či nie sú tiež ovocím civilizácie? Aby som sa vrátil k Baumanovi a jeho pohľade na Nacistickú genocídu, Nemecko bolo predsa krajinou Goetheho a Bethovena, pravdepodobne kultúrne alebo duchovne najvyspelejšou Európskou krajinou. Samozrejme, snažíme sa vytiahnuť silu z prekrásnych úspechov, ktoré často ponúkajú kultúrnu kritiku ako aj estetické povznesenie sa. Robí prítomnosť týchto potešení a útech obvinenie celku menej nevyhnutným?
     Keď hovoríme o nevyplnených ideáloch, akokoľvek, je oprávnené poznamenať, že civilizácia naozaj „nie je nikdy ukončená a vždy je ohrozená“. A to preto, že civilizácia bola vždy nanútená a vyžaduje si neustále dobívanie a represiu. Marx a Freud, okrem iných, sa zhodli na nezlúčiteľnosti ľudí a prírody, čím sa myslí nutnosť triumfovať nad prírodou, alebo prácou.
     Zjavne súvisiacim je úsudok Kennetha Bouldinga, že za úspechy civilizácie „sme zaplatili veľmi vysokú cenu ľudskou degradáciou, utrpením, nerovnosťou a nadvádou.“
     Na najvýznačnejšiu charakteristiku civilizácie nie je jednohlasný názor. Pre Morgana to bolo písmo; pre Engelsa štátna moc; pre Childa nástup miest. Renfrew nominoval odlúčenie od prírody za najhlavnejšie. Ale domestikácia stojí za všetkými týmito prejavmi, a to nie len skrotenie zvierat a rastlín, ale aj skrotenie ľudských inštinktov a slobôd. Vláda, v rôznych formách, definovala civilizáciu a vymerala ľudský úspech. Pomenuvávať, očíslovať, očasovať, zastupovať symbolickú kultúru je tým súborom vlád a kontroly, na ktorom spočívajú ďalšie hierarchie a obmedzenia.
     Civilizácia je tiež oddelenie od pôvodnej celistvosti a pôvabu. Tá úbohá vec, ktorú dnes voláme našou „ľudskou prirodzenosťou“, nebola našou prvou prirodzenosťou; je to patologický stav. Všetky tie útechy a kompenzácie a protézy vždy viac technizovaného a pustého sveta nevedia vyplniť tú prázdnotu. Ako Hilzheimer a iní videli domestikovanie zvierat ako zmladzovanie, tak sme aj my viac závislý a infantilizovaný rozvojom civilizácie.
     Niet sa čo čudovať, že mýty, legendy a folklór o Nebeských záhradách, Zlatých vekoch, Elysiánskych poliach, krajinách Cockaigne a iných primitivistických rajoch sú celosvetovým fenoménom. Táto všeobecná túžba po domorodom, neodcudzenom stave mala tiež svoju temnú obrátenú stranu, zaujímavú súvislosť apokalyptických vízií a prorokov zániku – dve strany tej istej mince hlbokej nespokojnosti s civilizáciou.
     Storočia vytrvalosti útópií v literatúre a politike západu, boli nedávno vymenené pochmúrnym myšlienkovým prúdom, kedy sa zdá, že nádej ustupuje zlým predtuchám. Tento zlom sa začal vážne vynímať v devätnástom storočí, kedy prakticky každá významná osobnosť – napr., Goethe, Hegel, Kierkegaard, Melville, Thoreau, Nietzsche, Flaubert, Dostojevskij – vyjadrili pochybnosť o vitálnosti a budúcnosti kultúry. V čase keď sa technológia stávala celosvetovo spájajúcou silou, poznamenali sociálny vedci ako Durkheim a Masaryk, že melanchólia a samovraždy sa precízne zvyšujú s postupom civilizácie.
     Čo sa týka súčasnej intelektuálnej domestikácie, postmodernizmu, napriek určitej rétorike rebélie, tak je to len najnovším predĺžením moderného civilizačného procesu. Pre svoju morálnu zbabelosť ako aj svojho nulového množstva v obsahu, je takto až príliš dobre zachytená hrozná súčasnosť. Medzitým, hlavný článok magazínu Forbes k jeho 75 výročiu skúmal „Prečo sa cítime tak zle, keď sa máme tak dobre,“ a jednoduché graffity „Nemôžem dýchať!“ zachytáva našu súčasnú realitu s precíznosťou.
     Z každého tábora radia hlasy, že návrat späť z cesty rozvoja, stále väčšieho rozvíjania konzumentskej stiesnenosti, nie je možný. Ako prázdno to znejú, keď uvážime čo už bolo stratené, a čo ešte môže byť, niekto by mohol zúfalo dúfať, znovu nadobudnuté.

Thursday, June 21, 2007

Foreword - Predslov


The thing I admire about Chicano village life in New Mexico is that beneath the sleek overlay of trucks and telephones lies the still-vital infrastructure of an ancient and, until recently, undisturbed way of life. Men hunt elk and turkey. Women know plants. Curandera-healers with their potent prophetic powers live among us. Everyone knows how to build a mud house, dig the irrigation ditch, grow corn, ride a horse, and navigate through the forest on a moon-lit night. And despite the raging poverty that universally flattens land-based communities when they are conquered, colonized, and consumed, there is more happiness here than in any place I have known. Its a simple happiness, nothing fancy, a here-and- now contentment: a story told at the gas pump, an invitation to go fishing, a twist of language that illuminates the irony of history. Living here, I have learned not to contemplate a trip to the dump or village store without carrying with me an extra twenty minutes, or an hour, to give and receive.

     Such experiences reinforce what, after decades of research and dozens of social-change movements, I have long suspected. That it is not just contemporary industrial society that is dysfunctional; it is civilization itself. That we humans are born to be creatures of the land and the sea and the stars; that we are relations to the animals, cohorts to the plants. And that our well-being, and the well-being of the very planet, depend on our pursuance of our given place within the natural world.
      It is against these musings that I celebrate the coming of John Zerzan’s accomplishment of an anthology harboting the best of civilized people’s critiques of civilization. Herein the reader will discover the questions that need to be asked and the insights that beg to be nurtured if humankind and the natural world as we know it are to thrive into the future.
     This bok is that important.

- Chellis Glendinning
Chinayó, New Mexico
26. Júl 1998

Vec, ktorú obdivujem na Chicanskom dedinskom živote v Novom Mexiku je, že pod uhladeným povlakom kamiónov a telefónov leží ešte stále živá infraštruktúra prastarého a, až do nedávna, nedotknutého spôsobu života. Muži lovia losov a moriakov. Ženy poznajú rastliny. Liečitelia Curandera žijú medzi nami s ich účinnými vešteckými silami. Každý vie ako si postaviť hlinený dom, zavlažovaciu priekopu, ako pestovať kukuricu, ako jazdiť na koni a navigovať cez les počas mesačnej noci. A napriek strašnej chudobe, ktorá všeobecne postihuje komunity závislé od zeme, keď sú dobité, kolonizované a skonzumované, je tu viac spokojnosti než som videla hocikde inde. Je to jednoduchá spokojnosť, nič prehnané, spokojnosť tu-a-teraz: príbeh vyrozprávaný na benzínovej pumpe, pozvanie na rybačku, prekrútenie reči, ktorá osvetľuje iróniu histórie. Keď som tu bývala, tak som sa naučila nezvažovať cestu na smetisko alebo do dedinského obchodíku bez toho, aby som so sebou neniesla dvadsať minút alebo hodinu navyše, dávať a prijímať.

     Takéto skúsenosti posilňujú po dekádach výskumu a tuctoch hnutí za sociálnu zmenu
to, čo som si myslela už dávno. Že to nie je len súčasná priemyselná spoločnosť, ktorá je nefunkčná; je to civilizácia sama. Že my ľudia sme sa narodili, aby sme boli bytosťami zeme a mora a hviezd; že sme príbuzný zvieratám, spriaznený s rastlinami. A že naše blaho a blaho samej planéty závisí od nášho pokračovania v našom danom mieste v rámci prírodného sveta.
     V tomto uvažovaní oslavujem príchod antológie Johna Zerzana zaoberajúcej sa najlepšími kritikami civilizácie od civilizovaných ľudí. Tu čitateľ nájde otázky, ktoré musia byť položené a preniknutia do podstaty veci, ktoré žiadajú o to, aby boli ďalej rozvíjané, ak ľudstvo a prírodný svet ako ich poznáme majú prekvitať do budúcnosti.
     Táto kniha je takto dôležitá.

- Chellis Glendinning
Chinayó, New Mexico
26. Júl 1998

Tuesday, June 19, 2007

Against Civilization - Book Cover

Photo Sharing and Video Hosting at Photobucket